Verš 1
Anima cum obtulerit oblationem sacrificii farinae Domino, simila erit eius oblatio, fundetque super eam oleum et ponet tus
Lv 6:14 - quae in sartagine oleo conspersa frigetur. Afferes eam calidam et offeres divisam minutatim, sacrificium in odorem suavissimum Domino.
Lv 9:17 - et addens sacrificium similae implevit manum ex illa et adolevit super altare praeter holocaustum matutinum.
Nm 15:4 - offeret, quicumque immolaverit victimam, sacrificium similae decimam partem ephi conspersae oleo, quod mensuram habebit quartam partem hin,
Verš 2
ac deferet ad filios Aaron sacerdotes, tolletque ex eo pugillum plenum similae et olei ac totum tus, et sacerdos adolebit memoriale super altare, incensum odoris suavissimi Domino.
Lv 6:15 - Sacerdos unctus, qui patri iure successerit, faciet illud. Legitimum sempiternum: Domino tota cremabitur;
Verš 3
Quod autem reliquum fuerit de sacrificio, erit Aaron et filiorum eius: sanctum sanctorum de incensis Domini.
Lv 10:12 - Locutusque est Moyses ad Aaron et ad Eleazar atque Ithamar filios eius, qui residui erant: “ Tollite oblationem similae, quae remansit de incensis Domini, et comedite illam absque fermento iuxta altare, quia sanctum sanctorum est.
Verš 13
Quidquid obtuleris sacrificii, similae sale condies nec auferes sal foederis Dei tui de sacrificio tuo: in omni oblatione tua offeres sal.
Mk 9:49 - omnis enim igne salietur.
Lv 2,1 - Nekrvavé obety pridávali sa k celostným žertvám, tvorili však aj osobitné samostatné obety, a to v deň svätenia kňazov (6,19 n.), nekrvavou obetou bola "obeta zo žiarlivosti" (Nm 5,15), a keď bol obetujúci chudobný, tak mohol priniesť ako obetu za hriech aj nekrvavú obetu (Lv 5,11).
Lv 2,2 - Na pripomienku, hebr. azkárá, je tá časť nekrvavej (suchej) obety, ktorá sa spaľovala na oltári. Preto sa volá pripomienkou, že pripomína Pánovi toho, kto obetuje, aby mu bol naklonený a milostivý. Iní to prekladajú slovami "voňavá časť", časť, pôsobiaca Pánovi vôňu, pretože ostatné čiastky sa nespaľovali (2,9; 5,12; 6,15; 24,7).
Lv 2,3 - "Posvätné" boli len tie časti obiet, ktoré mohli jedávať iba mužskí z rodiny Áronovej, a to na posvätnom mieste, teda v nádvorí svätyne. Boli to kňazské podiely z obety za hriech (6,18.22; 10,17) a z obety za spreneveru (7,1.6; 14,13). Posvätnými neboli čiastky z obiet pokojných; z týchto mohli jesť všetci členovia kňazských rodín, a to aj doma (10,12–14).
Lv 2,11 - Kysnuté chleby alebo med nesmeli obetovať, lebo kvas mení prirodzenú povahu daru (1 Kor 5,8; Gal 5,9). Kysnuté chleby mohli obetovať ako prvotiny úrody (7,13; 23,17; 2 Krn 31,5).
Lv 2,13 - Soľ sa používala sprvoti len pri suchých obetách, neskoršie sa tento zvyk rozšíril aj na obety krvavé (Mk 9,49). Jedenie soli s chlebom naznačuje vzájomný priateľský pomer, teda soľ je znakom priateľstva. Soľ najmä pri uzavieraní zmlúv hrala dôležitú úlohu. Volala sa aj "soľou zmluvy".
