Kazateľ

1 (ROH) Slová kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme.

2 (ROH) Márnosť márností, riekol kazateľ; márnosť márností a všetko márnosť.

3 (ROH) Aký užitok má človek zo všetkej svojej trudnej práce, ktorou sa trudí pod slnkom?

4 (ROH) Pokolenie ide, a pokolenie prijde, a zem stojí na veky.

5 (ROH) A slnko vychádza a slnko zachádza a chvatom spiecha k svojemu miestu, kde zase vychádza.

6 (ROH) Ide k poludniu a obracia sa k polnoci; obracajúc sa hneď sem hneď ta, tak ide ta vietor, a na svojich okruhoch zase sa navracia vietor.

7 (ROH) Všetky rieky tečú do mora, a more nie je preplnené; na to miesto, z ktorého tečú rieky, ta sa zase navracujú, aby zase tiekly.

8 (ROH) Všetky veci sú plné trudu; nemohol by to človek vypovedať; oko sa nenasýti hľadenia, a ucho sa nenaplní počúvaním.

9 (ROH) Čo bolo, to i bude, a čo sa dialo, to sa i bude diať, ani nieto ničoho nového pod slnkom.

10 (ROH) Ak i je nejaká vec, o ktorej niekto povie: Pozri, toto je nové, už to bolo dávno za vekov, ktoré boly pred nami.

11 (ROH) Nieto pamäti predošlým pokoleniam, ani budúcim, ktoré povstanú, nebude pamäti u tých, ktorí povstanú potom.

12 (ROH) Ja, kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme

13 (ROH) a priložil som svoje srdce k tomu, aby som hľadal a zkúmal v múdrosti všetko, čo sa deje pod nebom. Je to trudné zamestnanie, ktoré dal Bôh synom človeka, aby sa ním trápili.

14 (ROH) Videl som všetky skutky, ktoré sa dejú pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba po vetre.

15 (ROH) To, čo je krivé, nedá sa narovnať, a nedostatok sa nedá vypočítať.

16 (ROH) Hovoril som so svojím srdcom a riekol som: Hľa, nadobudol som veľkej a vše väčšej múdrosti nad všetkých, ktorí boli predo mnou nad Jeruzalemom, a moje srdce videlo mnoho múdrosti a vedomosti,

17 (ROH) preto som priložil svoje srdce poznať múdrosť a poznať nerozum a bláznovstvo, ale som poznal, že aj to je shon po vetre;

18 (ROH) lebo kde je mnoho múdrosti, tam i mnoho hnevu, a ten, kto rozmnožuje vedomosť, rozmnožuje bolesť.