Kazateľ

1 (EKU) Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme.

2 (EKU) Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť.

3 (EKU) Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe, ktorou sa namáha pod slnkom?

4 (EKU) Pokolenie odchádza, pokolenie prichádza, zem však stále zostáva.

5 (EKU) Slnko vychádza, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, tam, kde zasa vyjde.

6 (EKU) Vietor veje na juh, obracia sa na sever, stále krúži a krúži, vo svojich okruhoch sa vietor vracia.

7 (EKU) Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nepreplní. Na miesto, kam potoky tečú, ta sa vracajú, aby tiekli znova.

8 (EKU) Všetky veci unavujú, keď ich človek nedokáže slovami vystihnúť. Oko sa nenasýti pozeraním, ani ucho sa nenaplní počúvaním.

9 (EKU) Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod slnkom.

10 (EKU) Ak by aj niekto o niečom povedal: Pozri, toto je nové! — už dávno to bolo v časoch, ktoré boli pred nami.

11 (EKU) Predošlé veci nezostanú v pamäti, ani na to, čo príde, nebudú spomínať tí, čo budú žiť neskôr.

12 (EKU) Ja, Kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.

13 (EKU) Predsavzal som si, že budem múdro hľadať a skúmať všetko, čo sa robí pod nebom: zlú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali.

14 (EKU) Videl som všetky skutky, ktoré sa robia pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba za vetrom.

15 (EKU) To, čo je krivé, nemožno narovnať, a s tým, čo chýba, nemožno počítať.

16 (EKU) Pomyslel som si: Získal som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci, ktorí predo mnou vládli nad Jeruzalemom, a moje srdce zakúsilo veľa múdrosti a poznania.

17 (EKU) Predsavzal som si, že spoznám múdrosť a poznanie, hlúposť i bláznovstvo. Zistil som však, že aj to je honba za vetrom.

18 (EKU) Veď pri mnohej múdrosti je mnoho mrzutosti a kto zväčšuje poznanie, zväčšuje bolesť.