Kniha Jób

1 (KAT) Jób pokračoval vo svojich výrokoch:
1 (ROH) A Job pokračoval vo svojej umnej reči a riekol:

2 (KAT) „Kto dá to, by bol som jak v mesiacoch dávnych a ako v dňoch tých, keď ma sám Boh chránil,
2 (ROH) Oj, aby som bol ako za predošlých mesiacov, ako za dní, v ktorých ma strážiac chránil Bôh!

3 (KAT) keď nad hlavou mi svietil svojou lampou, keď v jeho svetle šiel som temnotou?
3 (ROH) Kým svietil svojou sviecou nad mojou hlavou, keď som chodieval v jeho svetle vo tme!

4 (KAT) Jak bývalo mi v dňoch mojej jesene, keď sám Boh ochraňoval môj stan,
4 (ROH) Jako som bol za dní svojej jasene , kým bola tajná rada Božia nad mojím stánom;

5 (KAT) keď ešte Všemohúci býval so mnou, keď moje dietky boli okolo mňa,
5 (ROH) kým ešte bol so mnou Všemohúci, vôkol mňa moji chlapci;

6 (KAT) keď nohy mliekom sa mi temer brodili, keď tvrdá skala tiekla olejom.
6 (ROH) kým sa moje kroky kúpaly v masle, a skala vylievala u mňa potoky oleja;

7 (KAT) Keď k bráne mesta som sa (vtedy) poberal a na námestí som svoj stolec mal,
7 (ROH) keď som vychádzaval do brány, hore do mesta, a na ulici postavovával svoje sedište!

8 (KAT) zhliadli ma mladí, hneď sa poukrývali, a starci vstali, až sa vzpriamili.
8 (ROH) Keď ma videli mládenci, skrývali sa a starci povstávali a stáli.

9 (KAT) Ba kniežatá aj v svojich rečiach prestali a na ústa si ruku dávali.
9 (ROH) Kniežatá zdŕžaly slovami a kládli ruku na svoje ústa;

10 (KAT) Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas a jazyk im k ďasnu prilipol.
10 (ROH) hlas vojvodov sa skrýval, a ich jazyk sa lepil na ich ďasno.

11 (KAT) To ucho čulo, hneď mi blahožičilo, to oko zrelo, pre mňa svedčilo.
11 (ROH) Keď počulo o mne ucho, blahoslavilo ma, a keď ma videlo oko, prisviedčalo mi.

12 (KAT) Bo keď bedár volal, iste som ho zachránil, aj osirelých, bezpomocných tiež.
12 (ROH) Lebo som vytrhoval biedneho, volajúceho o pomoc, i sirotu i toho, kto nemal pomocníka.

13 (KAT) Ku mne sa nieslo požehnanie úbohých a radosť lial som vdove do srdca.
13 (ROH) Požehnanie hynúceho prichádzalo na mňa, a pôsobil som to, aby plesalo srdce vdovy.

14 (KAT) Ja spravodlivosť odel som si, ona mňa, mne právo bolo rúchom, turbanom.
14 (ROH) Obliekal som sa v spravedlivosť, a ona si obliekala mňa; jako plášť a jako turban bol môj súd.

15 (KAT) Veď sťa oči bol som (vtedy) slepému a sťaby nohy pre kuľhavého.
15 (ROH) Bol som očima slepému a nohami krivému som bol ja.

16 (KAT) Ja otcom bol som všetkým chudobným, aj neznámeho vec som vyšetril.
16 (ROH) Býval som otcom chudobným a pravotu, ktorej som neznal, som prezkúmal.

17 (KAT) Zločincovi som rozbil čeľuste a z jeho zubov korisť vyrval som.
17 (ROH) Krúšieval som črenové zuby nešľachetníka a vyrážal som lúpež z jeho zubov.

18 (KAT) Nuž vravel som si: »V hniezde svojom vydýchnem a sťaby piesok dni si rozmnožím.
18 (ROH) A povedal som: Zomriem vo svojom hniezde a rozmnožím svoje dni, že ich bude jako piesku.

19 (KAT) Môj koreň vlahe otvorený je, mne rosa padá v noci na vetvy.
19 (ROH) Môj koreň bude mať otvorený prístup k vode, a rosa bude nocovať na mojej vetvi.

20 (KAT) Aj sláva vo mne nová bude vždy a v mojej ruke luk sa omladí.«
20 (ROH) Moja sláva bude vše nová u mňa, a moje lučište sa bude obnovovať v mojej ruke.

21 (KAT) Čo ma počúvali, celkom ticho ostali a moju radu s túžbou čakali.
21 (ROH) Počúvali na mňa a očakávali a mlčali na moju radu.

22 (KAT) Dohovoril som, nerobili námietky a moje slová na nich kvapkali.
22 (ROH) Po mojom slove viacej nehovorili, a moja reč príjemne pršala na nich;

23 (KAT) Tak čakali ma, ako dážď čakajú, ako po pŕške im ústa dychtili.
23 (ROH) očakávali na mňa jako na dážď a otvárali svoje ústa jako proti jarnému dažďu.

24 (KAT) Až neverili, keď usmial som sa na nich, svetlu mi z tváre zmiznúť nedali.
24 (ROH) Smial som sa na nich žartujúc, neverili a nedali padnúť svetlu mojej tvári.

25 (KAT) Im smer som určil, bol som im tiež na čele, sťa kráľ som trónil vo vojsku, kam viedol som ich, tam sa pobrali.
25 (ROH) Volil som ich cestu a sedel som ako hlava a prebýval som ako kráľ vo vojsku, jako ten, kto teší zarmútených.