Kniha Jób

Biblia - Sväté písmo

(ROH - Roháčkov preklad)

Jób 16, 1-22

1 Zase odpovedal Job a riekol: 2 Počul som mnoho podobných vecí. Tešitelia na trápenie ste vy všetci. 3 Či už raz bude koniec slovám vetra, alebo čo ťa pobáda, že odpovedáš? 4 I ja by som chcel hovoriť tak ako vy! Oj, aby bola vaša duša na mieste mojej duše, chcel by som i ja pospájať slová proti vám a pokývať nad vami svojou hlavou! 5 Nie, ale by som vás posilňoval svojimi ústami, a sústrasť mojich rtov by miernila váš bôľ. - 6 Ak hovorím, neumenšuje sa moja bolesť, a keď nechám tak, čo z toho ide odo mňa? 7 Áno, teraz ma znavil; spustošil si, Bože, celú moju družinu 8 a svraštil si ma, čo mi je za svedka, a moja vychudlosť povstala proti mne; svedčí do mojej tvári. 9 Jeho hnev chvace jako dravec a útočí na mňa; škrípe na mňa svojimi zubami; môj protivník ostrí na mňa svoje oči. 10 Roztvárajú na mňa svoje ústa; potupne ma bijú na líce; spolu sa sobrali v plnom počte proti mne. 11 Silný Bôh ma vydal nešľachetníkovi; vrhol ma do rúk bezbožníkom. 12 Bol som bezpečný a na pokoji, a zdrtil ma a pochytiac ma za šiju roztrepal ma a postavil si ma za terč. 13 Obkľúčili ma jeho strelci, rozťal moje ľadviny a nešetril; vylial moju žlč na zem. 14 Roztrhol ma jako nejakú stenu, trhlinu na trhlinu; pobehol proti mne sťa nejaký silák. 15 Smútočné vrece som si ušil na svoju zjazvenú kožu a svoj roh som strčil do prachu. 16 Moja tvár je rudá od plaču a na mojich mihalniciach tôňa smrti. 17 Napriek tomu, že nieto nijakej ukrutnosti v mojich rukách, a moja modlitba je čistá. 18 Oj, zem, nepokry mojej krvi, ani nech nie je miesta môjmu kriku! 19 I teraz, hľa, na nebesiach je môj svedok, a ten, kto dosvedčí za mňa, je na výsostiach. 20 Moji priatelia sú mojimi posmievačmi; moje oko slzí k Bohu. 21 Ale oj, aby sa niekto smel pravotiť za muža s Bohom a syn človeka za svojho blížneho! 22 Lebo rokov malý počet ide ku koncu, a pojdem cestou, ktorou sa nikdy nevrátim.

Verš 9

Jeho hnev chvace jako dravec a útočí na mňa; škrípe na mňa svojimi zubami; môj protivník ostrí na mňa svoje oči.

Jób 10:16 - A keď sa pozdvihne, budeš ma honiť ako lev a znova budeš predivne so mnou zaobchodiť;

Jób 13:24 - Prečo skrývaš svoju tvár a prečo ma považuješ za svojho nepriateľa?

Verš 2

Počul som mnoho podobných vecí. Tešitelia na trápenie ste vy všetci.

Jób 13:4 - Lež vy kujete lož; lekári ste na nič vy všetci.

Verš 12

Bol som bezpečný a na pokoji, a zdrtil ma a pochytiac ma za šiju roztrepal ma a postavil si ma za terč.

Jób 7:20 - Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom?

Nár 3:12 - Natiahol svoje lučište a postavil ma jako cieľ strele.

Verš 21

Ale oj, aby sa niekto smel pravotiť za muža s Bohom a syn človeka za svojho blížneho!

Jób 31:35 - Oj, aby som mal toho, kto by ma vypočul! Tu hľa, je moje znamenie! Nech mi odpovie Všemohúci! A písmo aby som mal, ktoré napísal môj protivník!

Kaz 6:10 - Čím kto je, bol už dávno pomenovaný svojím menom, a je známe, že je to človek, a nemôže sa pravotiť s tým, kto je mocnejší od neho.

Iz 45:9 - Beda tomu, kto sa pravotí so svojím tvorcom, črep s inými črepmi zeme! Či azda povie hlina svojmu hrnčiarovi: Čo to robíš? A o tebe tvoje dielo, vraj nemá rúk!

Rim 9:20 - Nuž tedy, ó, človeče, ktože si ty, že odhováraš Bohu?! Či azda povie útvor tomu, kto ho utvoril: Prečo si ma tak učinil?

Verš 15

Smútočné vrece som si ušil na svoju zjazvenú kožu a svoj roh som strčil do prachu.

Jób 30:19 - Vrhol ma do blata, takže som podobný prachu a popolu.

Job 16,8 - Veľmi ťažký, azda porušený text.

Job 16,9-10 - Ako si počínajú divé zvery a šelmy proti svojej úbohej koristi, tak kruto si počínajú aj Jóbovi priatelia proti svojmu niekdajšiemu vernému druhovi. Miesto pravej a úprimnej potechy nemilosrdne ho sužujú, keď mu siahajú na posledné, čo mu zostalo po toľkých stratách majetku a zdravia: na jeho nevinnosť a čestné meno.

Job 16,15 - "Žínenka" znamená smútočné rúcho, ušité z vrecoviny, ktoré nosili na holom tele (preto hovorí Jób: "ušil som si ju na kožu").

Job 16,18 - Vyliata krv volala o pomstu. Preto si Jób žiada, aby ju zem nepokryla. Jóbova krv má vznášať žaloby za všetky jeho telesné a duševné útrapy. Taká nevinne vyliata krv volala podľa predstavy tamojších ľudí k Bohu o pomstu (Gn 4,10; Iz 26,21), kým ju nezakryjú, t. j. kým ju nevypomstia. V tých krajoch vládlo prísne ustanovenie o krvnej pomste podľa zásady: Život za život, zub za zub! Dokiaľ zavraždený človek nebol pomstený smrťou samého vraha, mŕtvola nevinne zavraždeného nebola "prikrytá", nemala nárok na pravé spočinutie.