Kazateľ

Biblia - Sväté písmo

(EKU - Ekumenický preklad)

Kaz 1, 1-18

1 Slová Kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme. 2 Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť. 3 Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe, ktorou sa namáha pod slnkom? 4 Pokolenie odchádza, pokolenie prichádza, zem však stále zostáva. 5 Slnko vychádza, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, tam, kde zasa vyjde. 6 Vietor veje na juh, obracia sa na sever, stále krúži a krúži, vo svojich okruhoch sa vietor vracia. 7 Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nepreplní. Na miesto, kam potoky tečú, ta sa vracajú, aby tiekli znova. 8 Všetky veci unavujú, keď ich človek nedokáže slovami vystihnúť. Oko sa nenasýti pozeraním, ani ucho sa nenaplní počúvaním. 9 Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod slnkom. 10 Ak by aj niekto o niečom povedal: Pozri, toto je nové! — už dávno to bolo v časoch, ktoré boli pred nami. 11 Predošlé veci nezostanú v pamäti, ani na to, čo príde, nebudú spomínať tí, čo budú žiť neskôr. 12 Ja, Kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme. 13 Predsavzal som si, že budem múdro hľadať a skúmať všetko, čo sa robí pod nebom: zlú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali. 14 Videl som všetky skutky, ktoré sa robia pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba za vetrom. 15 To, čo je krivé, nemožno narovnať, a s tým, čo chýba, nemožno počítať. 16 Pomyslel som si: Získal som väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci, ktorí predo mnou vládli nad Jeruzalemom, a moje srdce zakúsilo veľa múdrosti a poznania. 17 Predsavzal som si, že spoznám múdrosť a poznanie, hlúposť i bláznovstvo. Zistil som však, že aj to je honba za vetrom. 18 Veď pri mnohej múdrosti je mnoho mrzutosti a kto zväčšuje poznanie, zväčšuje bolesť.

Verš 9

Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod slnkom.

Kaz 3:15 - Čo je, je už dávno. Čo má byť, bolo už dávno. Boh však vyhľadáva, čo sa pominulo.

Verš 2

Márnosť márností, povedal Kazateľ, márnosť márností, všetko je márnosť.

Ž 62:9 - Ľudia, dúfajte v neho v každom čase, vylievajte si pred ním srdce! Boh je naším útočiskom. — Sela —

Ž 144:4 - Človek sa podobá vánku, jeho dni sú ako miznúci tieň.

Verš 3

Aký zisk zostane človeku pri všetkej jeho námahe, ktorou sa namáha pod slnkom?

Kaz 2:22 - Veď čo zostáva človeku z celej jeho námahy a zhonu, ktorými sa umáral pod slnkom,

Kaz 3:9 - Aký trvalý zisk zostane pracujúcemu z toho, s čím sa namáha?

Verš 4

Pokolenie odchádza, pokolenie prichádza, zem však stále zostáva.

Ž 104:5 - Zem si založil na pilieroch, nezachveje sa nikdy.

Verš 7

Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nepreplní. Na miesto, kam potoky tečú, ta sa vracajú, aby tiekli znova.

Jób 38:8 - Kto uzatvoril more vrátami, keď vyvrelo z lona zeme,

Ž 104:9 - Postavil si im hrádzu, ktorú neprekročia, aby znova nepokryli zem.

Kaz 1,1 - Qohelet alebo Ecclesiastes (gr.): člen zhromaždenia (zhromaždenie – hebr. qahal, gr. ekklesía); znamená toho, kto hovorí – rečníka v zhromaždení (kazateľa), ktorý sa identifikuje s "kráľom nad Jeruzalemom". Ide tu o literárnu fikciu, ktorá za- mieňa autora so Šalamúnom, pretože sa preslávil múdrosťou (1 Kr 5,9–14).

Kaz 1,2 - "Márnosť" – hebrejsky hebel – znamená: vánok, dych, para a vôbec vec, ktorá rýchlo uniká, nemá dlhej stálosti.

Kaz 1,3 - "Pod slnkom – pod nebom", t. j. na tomto svete, v tomto časnom živote.

Kaz 1,4 - "Zem stojí naveky." Keď Sväté písmo hovorí o prírodných javoch, vyslovuje sa o nich neraz básnicky a iba podľa ľudových náhľadov, a nie teraz obvyklým vedeckým spôsobom.

Kaz 1,5 - "Ženie sa späť", podľa hebr. doslovne "túžobne sa hnať, žiadať si voľačo natoľko, že človek až dych tratí" (Jób 7,2). Možno, že v osnove pôvodne bolo "vracia sa" (podľa gr.).

Kaz 1,8 - Vg: Všetky veci unavujú človeka (ak pozoruje kolobeh mnohých prírodných javov).

Kaz 1,14 - Honba za vetrom: zhon za takou vecou, ktorú nemožno ani dohoniť, ani pevne uchytiť.

Kaz 1,16 - "Vzrástol som", podľa hebr. "rozmnožil som" (múdrosť svoju).